Franšízing v Číne: pre aj proti

Nemožnosť používať pôvodný či anglický názov značky a firmy, alebo neustála regulácia a kontroly zo strany štátnych inštitúcií. Franšízový trh v Číne má mnohé špecifiká, na ktoré by sa mal pripraviť každý podnikateľ, ktorý uvažuje o expanzii na hlavný ázijský trh. Franšízing v Číne prešiel za posledných 15 rokov dlhú cestu, ešte v 90. rokoch neexistovalo v tamojšej reči ani jedno slovné označenie pre tento špecifický obchodný model (používal sa výraz obchodný reťazec). Veľká zmena nastala v Číne v roku 1997, kedy vláda založila franšízovú asociáciu The China Chain Store and Franchise Association (CCFA), aby mohla regulovať rastúci franšízový trh v krajine.

Čínská asociácia má momentálne 900 členov, ktorí vlastnia 180 tisíc franšízových pobočiek po celej Číne. Celkovo tam pôsobí takmer 5 000 franšízových značiek. V roku 2010 franšízový trh v Číne generoval už 300 miliard dolárov, čo bolo zhruba 13 % celkového maloobchodného predaja v krajine. Predaje najlepších 120 franšíz v Číne dosiahli v tom roku hodnotu 52,4 miliardy dolárov. I to je jeden z dôvodov, prečo za licenciu na prevádzkovanie franšízy v Číne záujemci zaplatia aj 50 tisíc dolárov, a keď sa pripočíta poplatok za územnú exkluzivitu, hodnota môže v prípade Šanghaja presiahnuť aj milión dolárov za jednu jedinú franšízu. Obchodný potenciál najľudnatejšej krajiny sveta láka aj mnohých európskych obchodníkov, preniknúť na čínsky trh však nie je vôbec jednoduché.

Pravidlo 2 + 1 a potvrdenie o podnikaní

Súčasný termín pre franšízing zahrňuje v Číne obchodné formáty (tiež ako v USA) aj dohody o distribúcii produktov. Ďalej môže byť v rámci franšízingu v Číne licencované právo na nehmotné duševné vlastníctvo (sem patrí napr. obchodné tajomstvo alebo patentovaná technológia, spadajúca pod definíciu povolenie), ak franšízant zaplatí za prevádzkovanie podnikania pod zavedenou značkou poplatok, a majiteľ značky dodržuje v sieti jednotný prvádzkový režim. Práve duševné vlastníctvo je v Číne stále problematickým pojmom, vymáhateľnosť práva je v tomto ohľade veľmi slabá. V roku 2006 napríklad musela svoje logo aj názov firmy chrániť počas súdneho sporu spoločnosť Starbucks.

Čínske zákony stanovujú podmienky pre otvorenie prvých franšízových pobočiek v rámci obchodných sietí. Poskytovateľ franšízy musí podľa nich vlastniť "zrelý obchodný model a byť preukázateľne schopný poskytovať franšízantovi dlhodobé obchodné vedenie, technickú podporu, obchodné školenia a ďalšie služby". Musí vlastniť aspoň dve predajne priameho predaja a musí podnikať v krajine dlhšie ako rok (tzv. pravidlo 2 + 1). Od zahraničného franšízora ​​sa priamo nevyžaduje, aby sa obchody s priamym predajom nachádzali v Číne. Musí ale poskytnúť potvrdenie o podnikaní (vrátane čínskeho prekladu) od notárskeho úradu a miestneho čínskeho veľvyslanectva alebo konzulátu.

Niektoré spoločnosti poskytujú podobne ako u nás licencie menším firmám, ktoré následne zakládajú ich ďalšie franšízy. Najviac ich pôsobí v predaji potravín. Takto sa do každého tretieho väčšieho čínskeho mesta dostala napr. značka Papa John, rovnako expanduje v Číne KFC. Problém býva aj s personálom. Franšízy sa často sretávajú s ťažkosťami pri hľadaní miestnych manažérov, ktorí by mali skúsenosti s prevádzkou firmy. Výdaje na školenia sú vysoké, tiež ako miera fluktuácie výkonných pracovníkov, ktorí po absolvovaní tréningu odcházajú za lepším zárobkom. Rozvoj značiek v Číne zťažuje aj kultúrna rozmanitosť jednotlivých častí a ich veľkosť. Podnikatelia zriedka kedy prerastú hranice jedného regiónu. Franšízor musí spravovať viac licencií, čo vyžaduje viac času a energie ako v iných veľkých krajinách, ako je napríklad Indonézia.