Len výzvy vás posunú dopredu

V Libanone ste so svojou tvorbou prerazili v neľahkej dobe občianskej vojny. Ako sa Vám to podarilo?
Keď som v Libanone začínala, tak to bolo v období krutej vojny. Prišla som tam na začiatku 80. rokov s akademickým výtvarným titulom z odboru sklárstva, ale i odevného výtvarníctva. Veľmi ma vtedy podporili média, ktoré zaujala moja odvaha etablovať sa na trhu v tejto krízovej situácii. Veľmi rýchlo sa informácie o mojom snažení rozkríkli. Média ma natáčali, realizovali sme rozhovory, často som sa objavila na titulných stranách rôznych magazínov a časopisov.

Vedeli ste hneď od začiatku, že chcete tvoriť pre tých najbohatších zákazníkov?
Keď som odišla na Blízky východ, všetci mi hovorili, že najväčšie „terno“ je dostať sa k tým najbohatším ľuďom do ich palácov. To sa teda stalo takým mojim hnacím motorom. Bola to moja méta, dostať sa k nim a hlavne si overiť, či by som ich svojou tvorbou dokázala uspokojiť.

A podarilo sa…
Našťastie áno. Začala som robiť okrem iných šaty pre manželky architektov, ktorí pôsobili v Perzkom zálive. Jedna z nich ma vzala na módnu prehliadku, kde som spoznala manželku petrolejového magnáta, ktorej sa šaty veľmi zapáčili, a hneď začala zisťovať, kto ich navrhol. Od tej doby nemám čas sa prakticky ani napiť kávy. Pozvala ma totiž do Perzkého zálivu, kde ma vzala do prvého paláca. A to bol v podstate začiatok kolotoča, do ktorého som sa dostala a ktorý sa stále točí ďalej.

Libanon však nebol na začiatku miestom, kde ste chceli po odchode z Československa pôsobiť, však?
Máte pravdu. S manželom sme pôvodne chceli ísť do Saudskej Arábie. Moje československé vízum mi vstup do tejto krajiny však neumožnilo. Museli sme teda zostať v Libanone.

A zostali ste tam i po páde „železnej opony“…
Áno, v Libanone sa mi veľmi páčilo. Fascinovalo ma, že je to úplne iná krajina s inou kultúrou ako Československo. My sme taký malý špecifický „rybníček“. V krajinách, kde sa dnes pohybujem, teda na Blízkom východe, je väčší konzum, čomu zodpovedá i správanie tamojších ľudí. Je tam veľmi časté, že ženy, ktoré sa u mňa obliekajú, si šaty obstarajú, oblečú si ich na seba a potom ich darujú. Oveľa častejšie obmieňajú šatník. Často sa nad tým zamýšľam a vždy prídem k názoru, že u nás to takto s najväčšou pravdepodobnosťou fungovať nikdy nebude. Sme inak vychovaní. Tomu som sa hlavne myšlienkovo musela prispôsobiť a vďaka umeniu improvizácie, ktoré mi je vlastné, sa mi to podarilo.

Je umenie improvizácie pre módneho návrhára dôležité?
Podľa môjho názoru je úplne nevyhnutné, je základom úspechu. Človek, ktorý chce v tejto brandži niečo dosiahnuť, sa nesmie báť a musí sa vedieť pozrieť na zdanlivo obyčajnú vec a vďaka svojim schopnostiam ju povýšiť na niečo zvláštne, atraktívne. Je to práve kreativita, ktorá sa dnes vo svete cení. S tým súvisí i moje celoživotné motto – „Dokázať povýšiť zdanlivo nezlučiteľné na atraktívne“.

„Zakladám si na tom, že som schopná svojim zákazníčkam vyjsť v ústrety. Nechcem ich nechať odísť s tým, že si neprišli na svoje, že neboli omráčené. Nemôžem ich nechať odísť smutné, s nejakým zlým pocitom. Musíme byť schopní reagovať na ich priania, čo je podľa mňa základom úspechu.“

Čo ďalšie musí človek, ktorý chce uspieť v módnej brandži, mať?
V prvom rade si musí uvedomiť, že ide o tvrdý biznis, v ktorom sa točia veľké peniaze. Ostrejšie lakte sú teda nevyhnuté. Dôležitá je tiež túžba neustále sa posúvať, hľadať nové cesty, premýšľať nad tým, čo a ako urobiť po novom. V momente, kedy zaspíte na vavrínoch, je koniec a môžete to „zabaliť“. Držím sa toho, že sa nesmiem uspokojiť s tým čo je a že mi ľudia hovoria, že je to dobré. Chcem ísť stále ďalej.

Ako to u vás vyzerá v praxi?
Snažím sa čo najviac využívať možnosti, ktoré mi dnešný svet a technológie ponúkajú. Slovo nemožné pre mňa neexistuje. Nenechám sa zastaviť. Keď narazím na nejakú prekážku, hľadám riešenie, ako sa s ňou pobiť. Sama si napríklad vyrábam látky tak, aby mi vyhovovali. S pomocou mojej stážistky sa mi napríklad podarilo preniesť moje ručne spracované motívy prostredníctvom digitálnej tlače. Stále som totiž premýšľala, ako by sa mi to mohlo podariť tak, aby som mala látku potlačenú podľa mojich predstáv. Vyhľadali sme taliansku firmu, ktorá na internete sľubovala prenesenie umeleckého diela pomocou tlače na látku. A tak som tam vyzbrojená svojimi návrhmi vyrazila. Spoločne s inžiniermi som teda preniesla moje motívy na látky rôznych materiálov. Zistila som, že človek musí ísť s dobou, stíhať jej tempu a musí vedieť reflektovať na jej veľmi náročné požiadavky.

Celý rozhovor nájdete v magazíne Vlastní firma FRANCHISING 02/2017.