Uspieť vďaka nápadu bude ťažšie

Pondelok
20.03.2017
Zažila v biznise 90. roky, stála pri zrode EET, stala sa Podnikateľkou roka. Nie iba o tom, prečo je ťažké zbohatnúť z geniálnej myšlienky, hovorila Marta Nováková.
 

Začínala ste ako podnikateľka už v 90. rokoch, môžete porovnávať. Ako veľmi sa od tej doby zmenilo podnikateľské prostredie v Českej republike?
Veľmi. Pokiaľ sa budeme rozprávať o retaili alebo maloobchode, tak najzásadnejšie sa zmenilo to, že od dopytového systému sme sa dostali k ponukovému. Za socializmu som zháňala firmám tovary od dodávateľov. Zaoberala som sa sklom a porcelánom, a keď som išla do nejakej továrne na nákup, tak som musela zobrať so sebou na oplátku mrazničku, bicykel, alebo niečo podobné, čo som mala možnosť zohnať. V skutočnosti som ich totiž chodila prosiť, aby mi nejaký tovar prenechali.

A ta mraznička alebo bicykel?
Tie som samozrejme nedávala zadarmo, to oni zaplatili, ale išlo o akúsi výmennú službu. Musela som im za exportný tovar ponúknuť také niečo, čo na českých pultoch nebolo. To všetko sa v obchode prejavovalo ešte aj v 90, rokoch, pretože mentalita ľudí bola proste taká. Každý sa snažil mať tovar v obchode, vlastniť sortiment, najlepšie z dovozu. V tej dobe to skutočne spoľahlivo pritiahlo zákazníkov, čo viedlo postupne k tomu, že všetci chceli vlastnú nezávislosť, nestáli o to, aby im ktokoľvek diktoval čo, kedy a ako majú nakupovať.

Koncom 90. rokov nastalo ďalšie obdobie, kedy si mnohí českí podnikatelia mysleli, že tržba rovná sa zisk. A mnohí si to myslia dodnes. Videli pred sebou úžasný biznis v domnienke, že pokiaľ predajú tovar, všetky peniaze sú ich. Vôbec nepočítali s tím, že musia tiež platiť dane, že by si mali schovať peniaze na výplaty zamestnancom, a podobne. Toto chovanie samozrejme formovalo aj ich nie vždy korektné vzťahy s dodávateľmi. Bartrovali a účtovali tak trochu ako sa im zachcelo, čo sa začalo dramaticky meniť až s príchodom nadnárodných firiem.

Pre zahraničných manažérov to musel byť tiež drsný náraz do reality.
Určite, pracovali sme napríklad pre K-Mart, a chceli od nás, aby sme uskutočnili centrálny nákup tovaru. A my sme hovorili: "Aký centrálny nákup? Veď vedúci predajne vie vždy najlepšie čo má nakúpiť." Čo zase naopak nechápali oni. Podľa nich starosťou vedúceho má byť poriadok na predajne, aby predavačky robili čo majú, a aby bol tovar v správnych regáloch, a nikde nechýbal. Ale rozhodne nemá rozhodovať o tom, čo sa do tých regálov bude dávať. Vysvetľovali nám, že výrobca primárne musí presvedčovať obchodníka, aby si jeho tovar kúpil, zatiaľ čo u nás sa to deje celé naopak. To bol nový prvok, ktorý sem priniesli zahraniční manažéri. Pred tím bol obchodník v podstate ako žobrák, ktorý prosil v továrňach, aby mol predávať ich výrobky.

Vzťahy medzi dodávateľmi a obchodníkmi sa počas nasledujúcich rokov od základov premenili. Dnes musí výrobca presviedčať obchodníkov, že ich tovar je kvalitný a výhodný aj cenovo, a že o neho koncoví zákazníci budú mať záujem. Ponuka je dnes neuveriteľne široká. Pokiaľ by sme mali vziať v úvahu len obrovské množstvo potravinárskych položiek, ktoré sa vyrábajú v Českej republike - čo by možno stálo za to niekedy skutočne spočítať - tak by len obchod s nimi musel mať rozlohu nejaký minimálne kilometer štvorcový. Teda dnes presviedčajú výrobcovia obchodníkov, a viete čo? Ukazuje sa, že sa im tá súčasná situácia nepáči.

Čo by si predstavovali ako ideálny stav?
Oni by samozrejme chceli, aby sa predalo všetko čo vyrobili za ceny, ktoré si stanovili. Lenže výrobca nie je v kontakte s cieľovým zákazníkom, nepozná jeho priania a možnosti, teda musí hľadať ideálny stav spoločne s obchodníkom. I keď teda ideálny stav asi ťažko nastane, pretože nežijeme v centrálne riadenej ekonomike, a za seba pevne dúfam, že to tak i zostane. Následkom je ale pochopiteľne stav, kedy továrne niekedy vyrábajú tovary, ktoré napríklad ani nikto nechce, že nedokážu cenovo konkurovať inej značke na trhu, a podobne, a potom sa s týmito nedostatkami a chybami musia samy vedieť vyrovnať.

Dá sa povedať, či pred tými 25 rokmi bolo podnikanie jednoduchšie ako dnes?
Úplne vedľa seba sa tieto situácie postaviť nedajú. V 90. rokoch sa formovala legislatíva, obchodné vzťahy, finančná inštitúcia, ale aj priania zákazníkov, takže to bolo trochu priekopníctvo. Nechcem hovoriť, že dnes je situácia v obchode stabilnejšia, pretože to nie je pravda. Naopak, stále ide podľa mňa o jednu z najväčších slabín a bolestí našej ekonomiky. Ako je nestabilná legislatíva a nikto nevie, čo bude a nebude platiť za rok či za budúcej vlády, tak istoty stále neprichádzajú. Naši legislatívci sú schopní prijať počas niekoľkých dní nový zákon bez ohľadu na to, či sú ho podnikatelia schopní a ochotní akceptovať.

Z tohto pohľadu nie je obchod stále stabilný, ale stálejší a normálnejšie sú iba ekonomické a obchodné vzťahy. Keď vám niekto dodá tovar, musíte mu ho zaplatiť, vzťahy so zamestnancami upravujú zmluvy, a podobne. V tomto smere sme sa z tejto divočiny už dostali von. Tiež si myslím, že zbohatnúť z geniálnej myšlienky je a bude naďalej čím ďalej ťažšie.

Pre niekoho to bolo lepšie vtedy, pre iného je zase jednoduchšie podnikať dnes. Ja môžem povedať, že je veľa podnikateľov, ktorí nemajú hotovostné tržby a ktorí museli pracovať tak, že niečo vyfakturovali a museli čakať, až im zákazník zaplatí. Tam ten vzťah bol tvrdší, pretože zákazník keď sa mu niečo nepozdávalo, tak hľadal všetky možné spôsoby, aby faktúru platiť nemusel. Tento typ podnikateľov sa má dnes lepšie, pretože legislatíva upravuje aj ich obchodné vzťahy vrátane platenia daní. Naopak tí, ktorým uvoľnená legislatíva vyhovovala, tým sa zdá dnešná situácia príšerná, pretože im neustále niekto niečo prikazuje.

Je podľa vás možné zistiť, či má človek na podnikanie vlohy? Zabrániť, aby sa do toho vrhli ľudia, ktorí majú malú šancu na úspech?
Má to niekoľko aspektov. V štandardných ekonomikách keď neuspejete, tak to nie je žiadna katastrofa. U nás je toto stále trošku problematické, čo je trošku spôsobené 40 rokmi v komunizme. Keď som bola v televíznej relácii Deň D, kde sme sa takmer zhodli na tom, že vždy investujete to človeka, nie do nápadu. A to ľudia veľmi ťažko chápali. Prišli s tím, že ja tu teraz mám ten geniálny nápad, a vy si ho odo mňa za milión kúpte. Tak to nefunguje. Podľa môjho názoru je nutný základ v osobnej zodpovednosti. Bez nej to proste nejde, aj keď to opäť nie je všetko. Podnikanie je obrovská zodpovednosť, čo si stále málokto uvedomuje. Kto čaká, že mu pomôže štát, fondy, kamaráť, tak ten nech radšej nepodniká. Ide o súhrn vlastností, a schopnosť prijať súčasne aj rizika. Keď sa k tomu podarí, že podnikáte v oblasti, ktorá vás baví, potom máte šancu na úspech ešte väčší. Takých ľudí je tu veľa, ale nevie sa o nich.

Nechala by ste sa dnes ešte zamestnať?
Ta otázka znie skôr či by ma ešte niekto zamestnať chcel. Myslím, že ja už nie som zamestnateľný človek. Hovorila som na túto tému s mladými ľuďmi, že keď si vyskúšajú a zvládnu prevzatie zodpovednosti, tak potom keď im niekto v zamestnaní hovorí čo majú robiť a tlačí ich do vecí, ktoré sú pre ne nepríjemné, tak je to pre nich ťažké. Ja už som starobný dôchodca, takže úprimne už o niečom takom ani nepremýšľam.

V 90. rokoch sa formovala legislatíva, obchodné vzťahy, finančná inštitúcia, ale aj priania zákazníkov, takže to bolo trochu priekopníctvo. Nechcem hovoriť, že dnes je situácia v obchode stabilnejšia, pretože to nie je pravda. Naopak, stále ide podľa mňa o jednu z najväčších slabín a bolestí našej ekonomiky.

Existujú vo svete obchodu nejaké trendy? Mení sa pod vplyvom súčasného sveta?
Dnes je súboj predovšetkým medzi kamennými obchodmi a e-shopmi. Budúcnosť je podľa môjho názoru v ich kombinácii. Do obchodov sa bude chodiť za nejakým zážitkom, iným ako je samotný nákup. Dnes sme vo fáze, kedy to mnohých otravuje, takže chceme mať ten proces vyriešený čo najrýchlejšie. Tento proces dokážeme už nahradiť efektívne e-shopom. Ale to ešte neznamená, že nebudú veci a chvíle, kedy si budete chcieť nákup užiť. Pri potravinách i nepotravinách. Iste niekedy budete chcieť spoznať a ochutnať niečo nové, a potom pôjdete do obchodu, pretože na internete sa nedá nič vyskúšať, privoňať si k tomu, ohmatať si to. Obchod sa určite bude do budúcnosti meniť, ešte pár rokov ale asi zostane v tejto podobe. Kamenný obchod zatiaľ nezmizne, ale rovnako ako e-shop sa bude musieť prispôsobovať zákazníkovi. Pôjde iba o to, ako rýchlo to dokážu.

Bude tento vývoj klásť na obchodníkov a podnikateľov nejaké nové nároky?
Určite budú musieť viac pracovať na identifikácii zákazníckej skupiny, a zároveň sa snažiť nepôsobiť ako ten Veľký Brat, ktorý všetko sleduje. Zákazníci vyžadujú nejaký komfort, na to je potrebné, aby o sebe nejaké informácie poskytli. Zákazník bude stále viac určovať budúcu podobu obchodu. Myslím si, že vždy pôjde o kombináciu obchodu a služby, že sa budú obchodníci snažiť plniť ich priania. Dnes už na internete za týmto účelom nemusíte ani klikať, môžete svoje priania povedať napríklad robotickej asistentke. Videla som už v obchode robota, ktorý s vami komunikoval. Keď ste si priala topánky v určitej veľkosti, dokázal vám odpovedať, či ich má k dispozícii. Nenahradí na sto percent človeka, ale má v pamäti nahrané informácie, ktoré nemá ani predavač. Týmto smerom sa všetko posúva, na čo nebudú ľudia, bude sa automatizovať. My dnes riešime EET, keby sme prešli na bezhotovostné platby ako je to v Škandinávii, nemuseli by sme riešiť EET.

Aký vlastne máte názor na EET?
Je to otázka zvolenej technológie a procesov. Že evidencia je potrebná, považujem za jasné a zrejmé. Či bola zvolená ideálna technika, to nechcem nijako komentovať. EET sa dohodla niekedy pred 4 rokmi, kedy bola trošku iná situácia. Niečo proste bolo zvolené, a myslím, že to nebolo zvolené hlúpo. Systém povedie k postupnej automatizácii, a mnohým firmám môže pomôcť. Pre mňa je preto dôležité, že sa registrácia zaviedla. To považujem za kľúčové. Možno má EET nejaké detské choroby a nie je dokonalá, ale podstatné je, že už funguje a tieto chyby sú ošetriteľné a napraviteľné.

Čo malé firmy? Niektorí starostovia obcí dávajú za vinu EET, že miznú služby a zatvárajú sa aj malé obchody a reštaurácie.
Situácia na dedinách je zložitejšia. Toto je tiež téma nášho zväzu. Zistili sme napríklad, že problémom dedín je predovšetkým fakt, že ľudia prihlásení tam na pobyt, na dedinách v skutočnosti nežijú. Nemajú tam pracovné príležitosti, za ktorými cestujú, a postupom času žijú niekde inde. Keď sa pozriete na štatistiky, tak je všetko v poriadku. Mladí sa z dedín nesťahujú, dediny sa nevyľudňujú a nestarnú. Nechali sme spracovať spolu so súhlasom ministerstva pre miestny rozvoj štúdiu, ktorá sa sústredila na malú oblasť dedín a potenciál v cestovnom ruchu.

Cieľ bol jednoduchý. Do podnikania v cestovnom ruchu nejdú od roku 2013 ani národné, ani európske dotácie. Chceli sme nájsť argumenty prečo podporiť cez menšie dotácie rozvoj na dedinách. Identifikovali sme asi 50 obcí, ktoré majú prírodný potenciál pre rozvoj cestovného ruchu ako sú jazerá alebo skaly, a okrem nich nemajú veľmi čo ponúknuť. Tam by sme radi podporili podnikanie a tvorbu pracovných miest i ďalšej infraštruktúry ako sú hotely, parkoviská, a podobne. Nemá zmysel dotovať predajňu, aby mohla zachovať prevádzku, to je príliš krátkodobé riešenie. Zmysel naopak má podľa nás dotovať tvorbu nových pracovných miest, investovať do malých podnikov pri rozbehu, nie až na konci.

Nádherný príklad majú v Portugalsku, kde objavili dedinčania na brehu Atlantiku, že môžu žiť z turistického ruchu vďaka obrovským vlnám, ktoré tam oceán pri brehoch vytvára. Z celého sveta tam začali cestovať surferi, dovtedy tam zablúdilo pár turistov. Presne o tom to je, identifikovať a predať miesto s potenciálom, a využiť ho na rozvoj oblasti. U nás tieto procesy komplikujú ešte ochranári, ktorí majú koľkokrát radosť z toho, že na týchto miestach nikto nie je. To si ale musíme povedať, čo vlastne ako Česká republika chceme. Sme malá krajina a tieto oblasti aj tak nedokážeme ochrániť, za pár rokov príde a využije ich niekto iný. Je treba hľadať systémové riešenie, ktoré by nemalo podliehať politickým tlakom.

Nie je riešením napríklad uprednostňovať české výrobky a potraviny, ako mnohí žiadajú?
Viete, existuje veľa spojení, ktoré v skutočnosti neplatia. Čo je lacné, nemusí byť nekvalitné, čo je drahé nemusí byť kvalitné, a rovnako platí, že čo je české nemusí byť kvalitné. Pri prieskumoch zákazníci vždy zaškrtnú, že uprednostňujú kvalitu nad cenou a potom zistíte, že nakupujú nohami. V realite sa proste chovajú inak. Pamätajú si doby, kedy naopak bolo považované za kvalitné čokoľvek z dovozu. Nikto nechcel kupovať české veci, teraz sa zasa posúvame do ďalšieho extrému.

Je to kus od kusu, určite existujú vysoko kvalitné české výrobky. Ale musíte vziať zasa v úvahu, aká veľká je naša krajina a čo sme napríklad urobili s poľnohospodárstvom. Zasadili sme repku, vybudovali solárne elektrárne, a potom riešime sebestačnosť v potravinách, a vinu hádžeme na obchodné reťazce. Mne to príde úsmevné. Fungovať by v tomto smere mala určite legislatíva, ktorá by mala ochrániť spotrebiteľa a teda aj kvalitné výrobky. Je nutné tieto rámce nastaviť dobre tak, aby zase regulácia nedosahovala absurdné roviny, kedy zo zákazníkov robíme často nesvojprávnych jedincov. To tiež nie je dobre.

Aký máte názor na franšízové siete?
Určite je pozitívne, že franšízové spoločnosti neustále rastú. Pre mňa je to znamenie, že ľudia sú skutočne ochotní stále viac preberať zodpovednosť sami za seba. I keď u nás si stále 60 % ľudí praje, aby všetko riadil štát, situácia sa predsa len trochu mení.

Podľa mňa je skvelé, keď niekto niečo vyrába a predáva, nie je to ten typ predavača s teplou vodou. Páči sa mi, keď je individuálna služba ľuďom reálna, a to vo franšíze väčšinou je. Teším sa, že rozbiehame franšízy a stále častejšie ich vyvážame do ďalších krajín. Mali by sme sa snažiť o to, aby menšie a malé podniky fungovali, pretože keď sa pozriete do iných krajín, tak tie cez ne držia svoj štandard. A u nás toto stále nie je. My o tom síce veľa hovoríme, ale našu ekonomiku stále držia veľké, a často dokonca i zahraničné podniky. Vytvorme malým podnikom korektné podmienky, tak aby sa ľuďom oplatilo podnikať.